Veľmi dobre si pamätám, keď Cactus prišiel na trh. Citroënu sa s ním totiž podarilo niečo, čo tu ešte v roku 2014 príliš nebolo, ale dnes je to celkom trendy: Polarizovať spločnosť. Naozaj neexistovali iné, ako dva tábory: Tí, ktorým sa Cactus páči a tí, ktorým prišiel nechutný. Niektorí odvážlivci si dokonca trúfali povedať, že céštvorka kaktus je novým Fiatom Multipla. A mali pravdu, istým spôsobom to tak je aj doteraz. Áno, Cactus sa nám trocha scivilizoval. Výrazné AirBumpy (tie veľké, gumené čudá na dverách predchádzajúcej generácie) sa presunuli do spodnej časti dverí, zadná časť taktiež prišla o podstatné množstvo oplastovania. To znamená, že znudený výraz zadného ksichtu nahradil ešte rezignovanejší. Veľmi dobre, Citroën: Cactus pôsobí modernejšie, no pritom rovnako sebavedomo ako pred faceliftom. Keby ste náhodou nevedeli, Cactus v modelovej palete Citroënu zastával funkciu takej menšej, ľahšej, chudobnejšej a svojskejšej C4 s oplastovaním, zdvihnutým podvozkom, vyklápacími zadnými oknami a veľmi prívetivou cenovkou. V podobnej filozofii...

"Ľuďom skrátka hrabe. Na dnešnej dobe a našej zemepisnej šírke je úchvatné, že by tu každý chcel všetko. Chceli by sme autonómne vozidlá na to, aby sme mohli pracovať už počas cesty do práce. Chceli by sme viac práce, aby sme mali viac peňazí na viac voľného času. Alebo na smartfóny, vďaka ktorým môžeme pracovať pohodlne aj z domu, takže v práci vlastne nemusíme ani byť, ale na druhej strane sme v nej stále. Takže by sme samozrejme chceli úsporné auto, aby sme v tej práci mohli byť čo najmenej, keď už nám z toho hrabne. Ale zasa na druhej strane by malo byť štýlové. A praktické. A vysoké, lebo jeden nikdy nevie. Ale športové, lebo to chceš, to vedia všetci." Hej, mám dojem, že takto nejako musela vyzerať základná myšlienka za niečím, čo sa vyvinulo v nami testovaný Jaguar E-Pace D180. Len na základe kvalitného briefu, ktorý zahŕňa všetky podstatné myšlienkové...

Musím sa priznať, mám jeden obrovský problém. Som chronický nestíhač a spôsobuje mi to problémy všade, kam (neskoro) prídem. Moji blízki (a vlastne aj ďalekí) známi jednoducho vedia, že akonáhle sľúbim svoj príchod na miesto určenia na jednu hodinu poobede, stopercentne prídem minimálne o pol druhej. Čo je horšie, nevyhnem sa tomu ani v práci - a to už zo mňa robí skutočného idiota. Fakt ale netuším, ako je možné, že niekto dokáže niekam prísť na deviatu. Ja sa totiž ešte o štvrť na desať trmácam električkou a stane sa to totálne bez ohľadu na fakt, že si dám budík o pol ôsmej, štvrť, alebo na siedmu. Skrátka furt meškám. Jednému by sa mohlo zdať, že táto moja deformácia je jednoducho neprekonateľná a iný už nebudem. A zmieril som sa s tým už takmer aj ja sám. Po tom, čo poznám príbeh koncernu KIA a Hyundai však skutočne verím tomu, že sa veci meniť dajú. Zoberte si, že ešte...

Ako si už pozorný čitateľ mohol všimnúť, moje testy mávajú priam šablónový charakter. Pod strhujúcim nadpisom a perexom, ktorý so strhujúcim nadpisom nemá nič spoločné, prichádza bežne tento odstavec, v ktorom sa sťažujem, že je testované auto SUV. Lenže pozor. Dnes nedisponujem niečím ani športovým, ani úžitkovým. Dnes tu máme niečo ďaleko horšie. Elektromobil. A nie len tak akýkoľvek elektromobil. Dnes tu máme Nissan Leaf druhej generácie, auto, ktorého prvá generácia svojím zovňajškom legitimizovala ponožky v crocsoch podobným spôsobom, ako to v deväťdesiatych rokoch urobil Fiat Multipla. Lenže okrem ľahko odpudivého vzhľadu disponoval prvý Leaf aj inými vychytávkami, typickými pre elektromobily: Nepomerom voči tomu, aké je auto obrovské a aké malé je zvnútra, nelichotivo spracovaným interiérom, nezáživným riadením a najmä, titulom Auto roka 2011. Jesus. Nenávidíte small-talky? Ruky preč Neva, toto už to bolo dávno a Nissanu sme medzitým odpustili. Teraz je tu nová generácia, ktorá toho sľubuje oveľa viac. Viac dojazdu, viac vnútorného miesta, viac emócií,...

Život motoristického novinára, to nie je len okupovať najnovšie Range Rovery, elektromobily, Mercedesy-AMG alebo prezidentské limošky. Je to najmä o umení vedieť sa vcítiť do rôznych životných rolí. Tentoraz však predomnou stojí úloha fakt neľahká - vcítiť sa do role potenciálneho majiteľa Škoda Karoq 1,6 TDI so šesťstupňovým manuálom vo výbave Ambition.  Ja viem, je to trocha nezvyk, veď úvody svojich článkov zvyknem vždy naťahovať do bizarných smerov a rozmerov. Ale tentoraz je to trocha inak. Pretože potenciálny majiteľ Škody Karoq 1,6 TDI vo výbave Ambition je poctivá pracujúca trida, kámo. A pracujúca trieda nemá čas na hovadiny! Domestifikovaný Yeti Je sranda, že Škodovka robila okolo uvedenia Karoqu taký humbuk, že by mal jeden tendenciu myslieť si, že je to ich prvý model v segmente malých SUV. Lenže už dávno pred Karoqom tu bol Yeti - malé, no veľmi schopné SUV s neobvyklým tvarom a charizmou, postavené zo skladu koncernových dielov tak, že by to pomaly nikto nepovedal. S...

Dlhodobo mám pocit, že vlastniť Kiu Sorento nemusí byť vôbec zlý nápad. Tak schválne - viete si spomenúť, kedy ste jednu videli? Že nie? Pritom je ich na cestách tak veľa, že po chvíli sa vo vysoko položenej kabíne Sorenta cítite ako v GTA: San Andreas a máte dojem, že matrix generuje okoloidúce autá tak, aby boli identické s vaším. Logicky mi z toho vychádza, že Sorento musí byť pre náhodného okoloidúceho neviditeľné. Ak mám byť úprimný, v pohode by som sa stavil, že aj radary by s ním mali problém. Sorento síce odfotia, no namiesto fotografie jeho obrovskej karosérie tam bude obrovský biely fľak s nápisom: Bežné veľké SUV. Lebo to je presne to, čím KIA Sorento je. A prepáčte, ale bez akéhokoľvek náznaku čo i len najmenšej urážky. Má totiž niekoľko vlastností, ktoré by malo dokázať poskytnúť len veľké SUV. Je veľká navonok Skutočne. Sorento patrí k tým autám, ktorému jednoducho cez strechu nevidíte....

Keď som začínal s prácu motoristického novinára, všimol som si, že nech sa baví ktokoľvek s kýmkoľvek v brandži, všetci sa vedia zhodnúť minimálne na pár Mazdách, ktoré by chceli vlastniť, vlastnia, alebo vlastnili. Ako úchylák na nemeckú produkciu som tomuto javu spočiatku nevenoval veľkú pozornosť, no on sa na povrch predieral stále. Zoberme si napríklad testovačky, ktoré sme už od Mazdy dostali. Je tu úžasná MX-5, alebo trojka, no obe si ukradol kolega Miloš. Potom som preslintal hodiny s naším fotografom v Ženeve pri koncepte Vision RX. Neskôr som pri písaní článku o Wankelovom motore zistil, že vedia byť oddaní netradičným, no logickým ideám ako nikto iný v priemysle a postupne tajne začal snívať o vlastníctve MX-5 druhej generácie. Čakal som na ten deň, keď nejakú novú, adrenalínom líznutú Mazdu vyskúšam osobne. Keď vtom, prišiel. Presne tak, dali mi SUV. Ako inak.  Jinba Ittai Dobre, dobre. Vy viete, že som hejter SUV a ja viem, že už ste to čítali...

Hyundai si v poslednej dobe ide skutočne svoje. Netreba sa im príliš čudovať. Vyklopili do sveta asi miliardu nových modelov a každý jeden má niečo do seba. Je tu napríklad i30, konkurencieschopný hatchback, ktorý sme už testovali asi miliónkrát (a doteraz nás neomrzel), veľmi schopný, hybridný Ioniq či Tucson, čo je ďalšie meno v kategórii SUV, na ktorom sa už netreba smiať. Celkovo, na kórejcoch už sa nesmeje. Platí? No a potom je tu Kona. Celkom presne si pamätám, keď som ju na fotkách uvidel prvý krát. A láska na prvý pohľad to fakt nebola, napokon, svojim názorom na komplikovaný dizajn som sa tu už preslávil dávnejšie. Musím však priznať, že naživo som Konu tak trocha pochopil. Je moderná, má pochopiteľné proporcie a človek sa pri pohľade na ňu jednoducho nenudí. Navyše sme si v kategórii malých SUV na drsné oplastovanie už zvykli, podstatné však je, čo sa skrýva pod ním.  Takže si tak stojím...

Ako som už dávnejšie písal, elektromobilita ma tak trocha štve. V drvivej väčšine totiž elektromobily kombinujú presne to všetko, čo na modernom automobilovom priemysle nemám rád: Zavádzanie, zvláštny dizajn, obrovské obrazovky a Elona Muska. A nudu. Predovšetkým nudu. Keď však pri rozkrádaní testovačiek padla jediná "električka" z výberu na mňa, nespravilo to zo mňa nepríčetného. Možno preto, lebo tým elektromobilom nebolo nič iné, než nový Volkswagen e-Golf. Naskytla sa mi tak príležitosť priamo si porovnať elektrické auto, ktoré však dôverne poznám s tradičným, spaľovacím motorom. Navyše je to Volkswagen, takže všetko bude precízne vyrobené a ani jeho vzhľad nebude vyvolávať dávivý reflex. A ani nepritiahne Muskofilov. Krása. Nenápadko Aj keď sa svojím vzhľadom priveľmi nelíši od tradičného brášku, viacero rozdielov sa tu predsa nachádza, teda samozrejme, okrem prenádherného polepu, ktorý všetci motoristickí novinári tak milujú. Napríklad tam, kde by GTI malo červené pásiky a dekorácie, e-Golf dostal označenie modré. Nové sú tiež kolesá, ktoré síce vizuálne neoslnia...