
Ach, tento krásny fenomén, ktorý ojebalamutí ľudí už po stáročia. Presne tak sa cítite, keď vám zavolajú z Mercedesu hoci aj v pätnástich stupňoch a ponúknu vám na týždeň niečo, čo ukuchtili vo svojich peciach komfortu a obscénneho luxusu. A potom sa vrátite naspäť na zem, keď zistíte, že budete testovať nové A-čko. Neberte ma zle, Ačko mám rád. Teda nie to úplne prvé, ktoré sa vás tak trochu pokúšalo zabiť: Nie, nemám na mysli toto. Mám na mysli o dvadsať rokov novšie, v každom smere kozmicky iné, ako predchádzajúci model, ktorý bol na míle vzdialený od dvoch ešte predchádzajúcejších modelov, z ktorého prvé mesiace výroby trpeli na slabú stabilitu, čo Mercedes na päte vyriešil nainštalovaním ESP a obrovských zadných pneumatík. Konkrétne toto: Lepšie, však? Ačko sa za dvadsať rokov svojej existencie vyšvihlo z inovatívneho, no komického presúvadla do rozsiahlej modelovej palety v prémiovej nižšej strednej triede. V hre už je A-class, A-class...