Renault Clio RS Trophy: Sacharóza

Priznám sa, pochádzam z tej ohrozenej generácie nadšencov, ktorí boli odchovaní na starších Autocaroch, Speedoch či prvých výtlačkoch českej mutácie časopisu Evo. O Renaulte Clio R.S. predchádzajúcej generácie som teda prečítal naozaj veľa. Hltal som každé slovo o nekompromisných jazdných vlastnostiach, reakciách atmosférického dvojlitra a čitateľnom riadení a tešil sa, až sa s ním stretnem naživo. 

Čo osud nechcel, predchádzajúcu generáciu som už na trhu nestihol. A s novou sa udiali pod kapotou nezanedbateľné zmeny, pre puritánskeho nadšenca skôr negatívne. Ostrý, atmosférický dvojliter nahradila prepĺňaná jednašestka. Zmizla trojdverová karoséria - a s ňou aj manuálna prevodovka, ktorá ustúpila dvojspojkovému automatu od Getragu. inými slovami, Clio R.S. podľa všetkého stratilo na svojej technickej vycibrenosti a ustúpilo komfortu.

Nemôžem mu to mať za zlé. Dostáva sa tým len bližšie svojej aktuálnej citeľovej skupine. A tá je - viac, ako kedykoľvek predtým - tvorená aj ľuďmi, ktorých by som mohol nazvať mojmi rovesníkmi, ktorých už toľko nezaujíma dostupnosť výkonu, odskoky zadnej nápravy či strieľanie do výfuku. Kašľať na nich, Clio R.S. aj tak zvláda všetko z toho. Možno preto, že sa mi do rúk dostala rovno najsilnejšia verzia neposlušného hatchbacku, ktorá si celým menom hovorí Renault Clio R.S. Trophy 220. 

A je tu všetko, čo by mohol správny millenial potrebovať. Efektné nárazníky s prehnanými nasávacími otvormi, ostrá farba, totálne zbytočné dekorácie, pološportové sedadlá a niekoľko obrazoviek v interiéri. Je tu však aj to, čo by som mohol potrebovať k šťastiu ja: 220 koní a podvozok tvrdý ako viera komunistu v päťročný plán.

Miss kompromis

Clio sa zvnútra veľmi snaží, koncernové vybavenie Renaultu mu v tom však veľmi nepomáha. Nie, že by interiér vyzeral zle, alebo by bol nebodaj nepríjemný. Osobne si však neviem predstaviť, že by som každý deň žil v tak členitom prostredí, akým je priestor vyhradený palubnou doskou, pološportovými sedadlami a prístrojovým panelom. Má to však aj svoje príjemné stránky - ste stále v strehu.

Menšia výčitka však smeruje k stredovému panelu palubnej dosky. Vyzerá tak trochu ako kus piána, na ktorom sa zachránila Rose v Titanicu. Riešenie, v ktorom sú ovládacie prvky a inštrumenty komfortného zariadenia umiestnené na akejsi vysutej doske v strede kabíny je zaujímavé, no nemôžem sa ubrániť istému animálnemu pocitu, že by som ho najradšej vytrhol a hodil von oknom. Vlastne som občas nadobudol pocit, že možnosť poriadne zovrieť celý tento panel do dlane je najlepšie zvládnutý kus ergonómie v aute. Nemôžem si stále zvyknúť na viacero vecí, napríklad na zapínanie tempomatu v strede na tuneli, medzi sedadlami. Tlačidlo R.S. Drive je tu umiestnené ešte celkom logicky, no zapínanie tempomatu by sa mohlo presunúť bližšie k volantu, k jeho ostatným tlačidlám.

Akonáhle však telo spadne do športových sedadiel, je odrazu záhadne dobre. Telo obopínajú z každej strany a feeling pretekára jednoznačne podporujú aj niektoré detaily, napríklad kalibračný prúžok stredovej polohy volantu, vyšitý červenou niťou na hornej strane jeho tučného venca. Veľké pádla dvojspojkovej prevodovky sú pod volantom umiestnené dobre a majú príjemne dlhšie dráhy. Nejde teda len o akési tlačidlá, skôr pôsobia ako tiahla.

Najprv necháme prehovoriť čísla, aby sme zistili, ako veľa je tu miesta. Zistíme, že by ho tu malo byť celkom veľa a že skutočne, dá sa ním aj presťahovať štyroch dospelých ľudí na víkendovku k rodičom a späť. Problm je len v tom, že napríklad Marek by mohol byť o desať centimetrov nižší a Rišo sa bojí, pretože ho desí zvuk výfuku od Akrapoviča sediaceho asi dvadsať centimetrov pod ním. Clio R.S. dokonca zvláda aj presunúť celý aparát nášho gitaristu na koncert a späť, a nerozbiť mu pritom aparatúru na kúsky. Prakticky sa s ním teda určite dá vychádzať každý deň, teoreticky je tu 300 litrov batožinového priestoru a veľa miesta pre kolená zadných spolujazdcov, ktorí však trocha trpia na priestore pre hlavu.

Šteňa, ktoré kúše

Extrémne super je však štartovacia karta. Doteraz nechápem, prečo väčšina výrobcov využíva formát kľúča, keď je tvar karty oveľa praktickejší, zmestí sa naň viacero tlačidiel a nezavadzia toľko vo vrecku. Clio sa tiež pri príchode a odchode od auta automaticky zamkne, aj odomkne, môžete si ním aj zasvietiť na cestu. Jednoduché a účinné. V aute má karta dokonca aj svoje miesto, do ktorej ju stačí len zasunúť a prebudiť k životu jednašesťku, natlakovanú ako papiňák u babky v nedeľu na obed.

Prikazujem prevodovke režim D, vykľučkujem z parkoviska a ihneď pochopím, že na päťdesiatku sa dá dostať aj podstatne rýchlejšie, ako som zvyknutý. Manipulácia s výkonom ale nie je tak precízna, ako by som čakal. Viem, že ho tam je skutočne viac, ako potrebujem, a snažím sa len veriť dvojspojkovému automatu. Spočiatku sa nám darí nadviazať kontakt. Automat radí plynulo a netrvá mu to ani priliš dlho, no niekedy sa jednoducho nevie rozhodnúť, čo urobím - a môj zámer pochopí skrátka opačne. Pri prudkom zrýchlení však nie je čo riešiť, auto hádže vyššie a vyššie stupne a úsmev od ucha k uchu prechádza v zdesenie.

Napríek charakteristike motora a prevodovky je totiž veľmi jednoduché jazdiť s Cliom R.S. skutočne rýchlo. Má tiež efektný zvuk a na ceste drží naozaj ako pribité. Vie sa však z tohto stavu aj veľmi jednoducho vymaniť a zadná náprava dostane chuť si zaflirtovať s vonkajším oblúkom cesty. Kĺzanie zadnou časťou tomuto Cliu naozaj ide, a keď naprší, mohol by sa po ostrej jazde s ním rozdávať certifikát. Môžem ho volať aj "Certifikát detinskej a nebezpečnej zábavy" a je to vzdelanie, ktoré si musíš odtrpieť myšlienkami na odobratie svojho vodičského preukazu a návalmi kŕčovitého úsmevu na tvári.

Clio R.S. je dokonca také rýchle, že spôsobuje paranoju. Bežne s ním jazdíte v takých supersonických rýchlostiach, že každá tmavá Fabia, nenápadný Leon či aj trojkové BMW sa odrazu stanú potenciálnymi policajnými autami. A vy ste v ten moment paranoidní, no extrémne šťastní a smejete sa od ucha k uchu. Je to podobné, a podobne legálne ako drogy, a určite toho budete chcieť viac a viac. Na kľukatých cestách prestane robiť tuhý podvozok akýkoľvek problém a najelpšie na tom všetkom je to, že tlačidlo R.S. Drive idem zapnúť až teraz. Mierne letargický automat ma odrazu prestane ignorovať, pri akomkoľvek preradení si Clio neustále strieľa do výfuku a je z neho neunaviteľné šteňa, ktoré sa chce hrať, no občas skutočne hryzie.

Akých je teda 220 koní a 260/280 N.m.? Úderných a nemilsrdných, podobne ako spotreba motoru, keď všetky koníky a newtonmetre využívate. Pri ostrej jazde sa dá dostať až na hodnotu blížiacu sa desiatim litrom paliva na sto kilometrov, čo rozhodne nie je málo. No a? Ide o auto, ktoré zvládne aj trať, aj tie najlepšie cesty, o čom svedčí aj vydarená telemetria. Na nej si môžete prezerať v reálnom čase mieru využitia výkonu motora, či mieru zneužitia vašej miechy preťažením do akéhokoľvek smeru. V športovom režime dostane Clio R.S. Trophy skutočný zmysel, no rozhodne v ňom nepatrí do mestskej premávky. Nie sme predsa masochisti, okej?

Kope, škriabe, trhá a rozosmieva

Renault Clio R.S. Trophy začal svoj život ako rodinné približovadlo. Majstri z RenaultSportu však opäť ukázali, že vedia urobiť skutočne efektné náčinie na cesty pravdepodobne úplne z čohokoľvek. Dá sa s ím však žiť aj normálne, i keď vás bude možno trocha bolieť zadok.

To je však jeden z dôvodov, prečo si ho kupujete. Clio R.S. Trophy vás vyškolí, chyby úplne neodpúšťa a zavŕta sa vám do miechy asi ako malé mačiatko, ktoré dobre viete, že strašne chcete, no nie ste ochotní prijať zaň zodpovednosť. Prijmite ju. Veď ho strašne chcete, nie?


GALÉRIA - 50 obrázkov

0 KOMENTÁROV

Napísať komentár môže len registrovaný užívateľ