Porsche 911: Božská mechanika

Na svete vraj existujú len tri veci, ktoré prežijú všetko: šváby, diamanty a dizajn Porsche 911. Pôvodná deväťstojedenástka uzrela svetlo sveta v roku 1963 ako nástupca slávneho a úspešného modelu 356 a svoj špecifický tvar si drží do dnešných dní.

Nakreslil ju Ferdinand Alexander Porsche, prezývaný ‘Butzi‘. To nie je ani ten Ferdinand Porsche, ktorý dal svetu samotnú automobilku, a ani ten Ferdinand ‘Ferry‘ Porsche, ktorý s ním vytvoril Volkswagen Typ 1, teda "Chrobáka", ako chcete. Toto je jeho syn, ktorý mal okrem deväťstojedenástky na svedomí aj model 904.

Podobne ako model 904, aj 911 niesla sprvu označenie s nulou v strede – 901. Proti takémuto označeniu však protestoval Peugeot, ktorý mal na automobilové označenia s nulou v strede patent. Síce len na území Francúzska, ale to automobilke úplne stačilo. Namiesto premenovania modelu špeciálne pre francúzsky trh siahlo Porsche po razantnejšom riešení a zmenilo názov modelu globálne, ešte pred začiatkom produkcie v roku 1964.

Prečo? Deväťstojedenástka spôsobila poprask hneď po uvedení a v Stuttgarte určite nechceli, aby si ich niekto zamenil s Peugeotom. Na svoju éru totiž ponúkala hneď niekoľko výhod: komfortnú jazdu, využiteľný výkon, relatívne priestranný a moderný interiér s použiteľným batožinovým priestorom. Takmer od počiatku výroby sa 911 začala meniť a napriek tomu, že bola už niekoľkokrát na odstrel, stále je medzi nami.

T ako Tvrdohlavá

Deväťstojedenástka je jednoducho legenda. V živote motoristického novinára sa udeje niekoľko významných udalostí, medzi ktoré rozhodne patrí aj prvá jazda za volantom Porsche. Väčšinou však nikdy neviete, ktoré Porsche to bude. Snívate o tom okamihu, premýšľate o tom asi tak podobne, ako o tom, ako sa bude volať vaša budúca žena či ako o prvom sexe na zadnej strane Bravíčka.

No a keďže práve sedím v tmavozelenom 911T z roku 1970, mojím telom sa práve premávajú zmesi rôznych hormónov. Je tu nesmierna radosť, no aj panický strach z ostatných účastníkov cestnej premávky či potenciálnej možnosti, že túto krásku čerstvo zrenovovanú v Hollen Oldtimer nezvládnem v prvej zákrute.

Zároveň sa cítim tak trochu ako tlakový hrniec - môj krvný tlak sa blíži k hodnotám skrátka nezúčiteľným so životom. Stláčam spojku, otáčam kľúčom a plochý šesťvalec za mojím chrbátom sa preberie k životu. Púšťam teda spojku. Päť, desať, pätnásť centimetrov – stále sa nič nedeje. No v okamihu, keď príde šestnásty, sa predná časť auta nadvihne, razantne zrýchli a bleskovo... zdochne. Takto nie.

Opäť otáčam kľúčikom, pritiahnem páku prevodovky dozadu k sebe a tentokrát sa snažím zozbierať všetky stopové prvky nežnosti, ktoré v mojej cynickej osobe ešte zostali. Podarilo sa! Deväťstojedenástka sa pohla vpred a s pribúdajúcou rýchlosťou sa stáva čoraz dostupnejšou.

Teraz mám viac času pochopiť situáciu, v ktorej sa nachádzam. Táto situácia si vraví Porsche 911T série D. V jej extrémne elegantnom pozadí sa nachádza motor s objemom 2,2 litra, s karburátorom a s výkonom 92 kilowattov, inými slovami 125 koní. Komu sa to zdá málo, nech má na pamäti hmotnosť vozidla len 1 020 kilogramov. Autu prenecháva okrem nezameniteľného charakteru aj maximálnu rýchlosť končiacu niekde pri hodnote 206 kilometrov za hodinu. Zaujíma vás zrýchlenie z nuly na stovku? Poviem vám, že je minimálne dôstojné.

Náš exemplár je nalakovaný v krásnej farbe Irish Green. Kto by od verzie s písmenom T čakal prítomnosť turbodúchadla, bude trpko sklamaný. Na začiatku sedemdesiatych rokov bola 911 dostupná vo viacerých výkonových verziách označených písmenom: vrchol S ako „Super“ a základ T ako „Touring“. K ich významom sa hádam dovtípite ľahko: S bolo pre športovcov, zatiaľ čo T poskytovalo komfort na dlhšie trasy.

Na dlhšie, ale nie až tak dlhé cesty

Slovo „dlhšie“ je tu ale veľmi podstatné. Aj tie dlhšie trasy pravdepodobne nemohli byť príliš dlhé, pretože pôvodná 911 stojí na pôdoryse tak zúfalo malom, že aj dnešné malé autá by mali problém sa doň zmestiť. Do reality sa to premieta najmä v interiéri.

Ako? Sedíte tesne pred volantom a v ideálnom prípade celkom vzpriamene. Pedálová sústava je ale odsadená do stredu karosérie, čiže sedíte mierne bokom, s nohami zlisovanými niekde medzi prístrojovým panelom a vašim prahom bolesti. V tomto bode je ešte všetko v poriadku, punk nastane v momente, keď treba preložiť pravú nohu z plynu na podstatne vystúpenejší brzdový pedál.

Napoviem: Najprv vám to nedovolí volant, a neskôr pud sebazáchovy. Počas tohto procesu však stihne auto s takmer nulovou zotrvačnosťou spomaliť dostatočne aj samé, čiže sa žiadne problémy nekonajú.

Už od prvých metrov je jednoducho poznať, že tento automobil potrebuje unikátny prístup. Každý ovládací prvok kladie úchylne mechanický odpor, aký som nezažil už roky. Špecifický je aj prenos hmotnosti medzi nápravami a čerešničku na torte tomu nasadzujú dva obrovské tubusy v prednej časti vozidla, v ktorých sa nachádzajú ikonické okrúhle svetlomety.

Silu motora cítite a reakcia na plyn je aj vďaka absencii zbytočnej elektroniky blesková. Tenučký volant ide aj bez posilňovača riadenia veľmi ľahko, motor za zadnou nápravou totiž funguje ako protiváha. A zvuk? Bože, ten zvuk. Zeus a Poseidon sa museli opiť z nektáru a v objatí vykrikovať Star Sail od The Verve priamo do výfuku. Inak si tú nádheru neviem vysvetliť.

Pokrok nezastavíš, ale občas by si chcel

Naspäť do reality. Čisto mechanický odpor kladú aj brzdy, a kladú ho celkom veľa. S nohou v zakrivenom podrepe nie je brzdenie práve najjednoduchším procesom, podradenie však vďaka jemnej prevodovke s asi dvadsaťcentimetrovými dráhami problémové určite nie je. Napokon zastavujem a prenechávam auto na chvíľu ešte kolegovi Martinovi.

Čo už. Nemôžem povedať, že by som bol z tohto faktu nadšený, ale minimálne mi vylepšilo náladu, keď sa s autom nevedel rozbehnúť tak isto, ako ja. Nasadám teda do sprievodného Priusu a... pociťujem veľkú úľavu. Moje nohy sú narovnané, sedím pohodlne, je tu funkčná klimatizácia a na udelenie pohybu autu nepotrebujem certifikát na prácu s ťažkou stavebnou technikou. A keď už sa hýbe, hýbe sa neporovnateľne rýchlejšie.

Znamená to, že by bol nový Prius lepším autom ako legendárna deväťstojedenástka? Samozrejme. Trápi to však teraz niekoho? Ani trocha.

Vlastne, spoza volantu tohto Priusu ma v tomto okamihu netrápi vôbec nič, pretože môžem bezmyšlienkovito pozerať na jednu perfektnú zadnicu a dýchať, čo jej plochý šesťvalec splodil. Ak dovolíte...

Chlapci z Hollen Oldtimer, klobúk dolu.

Vozidlo na test sprostredkoval Hollen Oldtimer.


  • 911,porsche,

GALÉRIA - 38 obrázkov

0 KOMENTÁROV

Napísať komentár môže len registrovaný užívateľ