Nissan Navara: Sahara ho nezloží

Neveľkým lietadlom sa blížime k letisku pri meste Errachidia. Do roku 1975 sa síce volalo Ksar Es Souk, no potom sa kráľovi Hasanovi narodil druhý syn Rachid, tak prečo to neosláviť. V roku 2015 sa stalo hlavným mestom nového regiónu Drâa-Tafilalet, no z môjho pohľadu je najdôležitejšie, že v rokoch 2006 a 2007 tadiaľto viedla trasa klasickej africkej Rely Dakar.

Z lietadla červená zem pripomína Mars, aspoň tak nejako si ho predstavujem. A nielen ja, pretože nejakí rakúski vedci v tejto lokalite robili simuláciu výskumov na Marse. Okrem toho sa tu nakrúca celkom veľa filmov, napríklad aj časť zatiaľ posledného Jamesa Bonda, SPECTRE. Ale stačilo encyklopédie, pretože už rolujeme po jedinej dráhe miestneho letiska. Moderný terminál zatiaľ obklopuje lešenie, ten súčasný je tak na úrovni staničnej budovy v Hornej Maríkovej. A je tu tiež aj VIP salónik, pred ktorým bubnuje a nôti miestna folklórna miniskupina.

Zapadnúť v Maroku

Na privítanie nemôže byť nič iné ako miestny sladký čaj. K pitnému režimu tu platia tri možnosti: musí to byť prevarené, zabalené alebo alkoholické (áno, som v moslimskej krajine, ale nikto nie je dokonalý). S miernou dávkou nedôvery odovzdávam pas na vízovú procedúru, hoci takto je to zrejme príjemnejšie, ako keď si ma naposledy premeriaval všemocný úradník v Cassablanke. Maroko tak v mojich očiach patrí ku krajinám, kde sa neobmedzená moc štátnych úradníkov a policajtov, končí pri kráľovskej rodine, preukaz, formulár a pečiatka sú niečo ako svätá trojica. Preto vyraziť na cestu bez pasu mi príde zvláštne, azda si to Nissan podchytil.

Úvodná etapa tejto trojdňovej minirely predstavuje presun do hotela pri Erfoude. Približne 70 kilometrov po ceste N13 je fajn na zžitie sa s miestnou premávkou. Cesty sú solídne, rýchlejšie ako 100 km/h sa tu nejazdí. Aj tak sa držím citeľne pod limit, s „orientálnymi“ dopravnými policajtmi už mám svoje skúsenosti. Treba byť v pozore, pretože na krajnici drieme pestrá zmes potenciálnych problémov: cyklisti, osly, deti, psy... Občas si na mňa vyšliapne miestny taxikár s preťaženou Daciou Lodgy, s výrazným ochranným rámom vpredu. Inak je priemerný vek vozidiel na cestách približne na mojej úrovni, teda cca 35 rokov.

Stres definitívne opadol, až keď som na večeri v hoteli opäť získal svoj pas. Možno je to zbytočná paranoja, no na tých krátkych 70 km som zaregistroval viacero hliadok, niektoré aj so zastavovacími pásmi a jednu aj s radarom. Ale dosť bolo paranoje, treba sa vyspať pred výjazdom do púšte.

Relax v teréne

Sahara celkom plynule nadväzuje na pohorie Atlas, táto časť Maroka leží v nadmorskej výške okolo 900 metrov, čo je takmer na úrovni Donovalov. Takže kým sa Navara popasuje s pieskovými dunami, čaká ju ešte kopa kameňov a prachu. Kdesi za Erfoudom opúšťame v kolóne asfalt smerom na Gara Medouar. Povrch je relatívne pevný, no zároveň neuveriteľne prašný. Ako druhé auto mám celkom dobrú pozíciu aj možnosť výberu stopy na niektorých úsekoch. Len sa čudujem Španielom za mnou, prečo idú tak blízko.

Toto nie je pre Navaru problém, hravo sa vlní na kameňoch a ja dúfam, že nepreseknem koleso. S automatickou prevodovkou je to porovnateľné s jazdou po diaľnici, na D1 možno číha väčšie nebezpečenstvo. Cieľ som už spomenul, pevnosť uprostred ničoho, kde mal Oberhauser, teda Blofeld z poslednej „bondovky“ SPECTRE, svoju základňu. Inak tu vraj bolo väzenie a nás čaká čaj, muchy, banány, muchy, koláčiky, muchy a tiež výjazd na vrchol.

V niektorých situáciách by sa zišla pomoc kamery, predný objektív Navary je však príliš zaprášený na to, aby na mizernom stredovom displeji ponúkol nejaký použiteľný výsledok. Musím sa spoľahnúť na svoj odhad, inak ma čaká strmý zráz. Navara pomaly zdoláva schody až hore, vďaka bohu za ten automat. Auto stačí ovládať jednou nohou. Cestou dole však neodhadnem jeden schod a prahový nadstavec schytá celkom slušnú ranu. So stratami však treba počítať.

Duny sa blížia

Úsek okolo Gara Medouar je mi celkom povedomý. Áno, tadiaľto sa išiel Dakar. Skupina pred nami križuje púšť, z vrchu pevnosti vyzerajú ako mravce. Také rýchle, až sa za nimi práši. Pritom kedysi to bolo morské dno, skameneliny sú tu spolu s ťavami celkom slušný biznis. Ale netreba ich kupovať, stačí hľadať uprostred ničoty.

Obed nás čaká v oáze Tisserdmine, kam sa ide cez Rissani. Veľkolepá vstupná brána, marocké vlajky v hojnom počte a uprostred medina, v ktorej by človek zablúdil na veky. Našťastie nemusím opustiť príjemný kokpit Navary, iba si cez okno nenápadne fotím okolie. Mimo asfaltu ideme rýchlejšie ako po ňom, Nissanu pritom netreba ani pohon všetkých kolies zapínať. Až tesne pred oázou, kde sa miestne deti snažia získať trochu nášho západného sveta. Dúfam, že im ten modrý energetický nápoj (asi by bolo presnejšie napísať sajrajt) príliš neublížil. Karel Loprais vraj tiež na Dakare vozil plno sladkostí, aby sa mu miestny dorast nehádzal pod kolesá.

Piesok už získava prevahu, stále však nie som na správnom mieste. To sa poeticky volá Sahara Garden, a kým chlapci z Nissanu vypustia z každej pneumatiky 1,4 baru, dostávam školenie o jazde na dunách. Španiel, nazvime ho Jorge... alebo Xavier?... už neviem, štartoval na Dakare asi štyrikrát a teda vie, čo a ako. Nebojte sa plynu, nebrzdite prudko, vlastne žiadne prudké pohyby, všetko s citom, prehľadom a dostatočným odstupom.

Oddeliť zrno

Prvý okruh sú takpovediac malé duny na zoznámenie. Chvíľu mi trvá, kým kolegu presvedčím, že naozaj by bolo fajn zaradiť aj redukčný prevod. Piesok kladie obrovský odpor, stačí povoliť plyn a je to akoby ste vleteli do záveja z čerstvého snehu. Akokoľvek môže tlačenie na pedál vyzerať surovo, dostatočné otáčky sú základom toho, aby ste nezapadli. „Keep the engine happy“ je aktuálne motto, čo znamená tak 2 000 – 3 000 otáčok z naftového štvorvalca dCi 190 (2,3 litra, dve turbodúchadlá). A nemusím ho ani udržiavať v pozore manuálnym radením.

Španielom sa podarilo zapadnúť hádam už na prvej dune. Čo budú robiť na tých skutočných, ktoré vietor poľahky presúva. Voľba stopy je kľúčová, opäť použijem analógiu so snehom. Na tom čerstvom je na povrchu jemná kôrka, ktorá zabráni tomu, aby ste zapadli. Viac ako dve tony železa ju nenávratne rozryjú, ako som už spomenul, druhé auto v kolóne je pozícia na nezaplatenie. Škoda, že o ňu v jednom momente prídem.

Ak som doteraz machroval, na jednom z horizontov musím sklopiť uši. Zle nasmerovaný oblúk posadí Navaru „na brucho“, nejde dopredu ani dozadu. Teda, až kým sa do toho neoprú traja chlapi a nevytlačia ma späť pod dunu. Nový rozbeh, nová stopa a už sme na hrebeni. Pred sebou mám však peklo chaosiacich kolegov zo Španielska, ktorí si svojim štýlom koledujú o vyhrabávanie. Povedali im, že treba vypnúť ESC? Že Navara sa pod plynom na piesku poľahky ovláda v jemnom šmyku? Že treba ísť len tam, kam vidím? Že naozaj sa nemáme pohýňať z vrcholu duny všetci piati naraz?

Adrenalín

Signálnom rezignácie je, že v jednom momente preletím cez horizont. Ak nám novinárom na prezentáciách športových áut na okruhoch zakazujú driftovanie, tak tu sme dostali zákaz skákania. V prvom momente uvažujem, či to dáme „cez búdku“, letím však rovno a nie bokom. Ruky zostávajú na volante, kolega na sedadle spolujazdca skúša obloženie stropu hlavou. Po chvíli sme späť na zemi a ja opäť tlačím plyn, aby sme nestratili tempo. A kým piesok je celkom mäkký, tá tráva, čo z neho tu a tam vyrastá, je až prekvapujúco tvrdá. Rana je porovnateľná s veľkými bratislavskými výtlkmi, Navaru ako robustný pick-up, to však nemôže rozhádzať.

Mechanici od Nissanu vracajú tlaky z 1,0 na cestných 2,4 baru, medzi arašidmi si rekapitulujem tento zážitok. Duny sú famózne, ale aj vyčerpávajúce. A Navara sa v nich krásne ovláda. Jemne vrtí zadkom, s kontrovaním volantom to netreba preháňať. Dôležitejší poznatok však znie: rozhodujúci nie je pohon, pneumatiky ani podvozok, ale kus človeka medzi volantom a pedálmi. A najmä jeho hlava, ktorá dokáže veriť technike. Veď ten Nissan bol úplne sériový, s cestnými pneumatikami Continental. Okrem zníženého tlaku žiadne úpravy.

Dobre, môžeme ísť domov. Cestou z hotela míňame pár kamiónov s logom Peugeot Sport. Loeb a kamaráti zrejme majú výjazd s novou 3008 DKR. Namiesto VIP terminálu ma čaká ten štandardný. Ak niekto z vás pracuje v oblasti letiskovej bezpečnosti, tak tieto riadky musí preskočiť. Zrejme šéf letiska nás totiž vcelku naháňa, tu rýchlo položiť batožinu, tu prejdi cez detektor kovov, čo tam po fľaši vody, to pípanie nerieš, šup-šup vyplniť výstupný formulár (presne ten istý ako na vstupe) a odovzdať ho spolu s pasom. Bakšiš za tretiu stranu netreba, možno by som toho úradníka desaťeurovkou aj urazil. Palubnú vstupenku vypísanú perom by som si mal zarámovať ako suvenír. Ešte jeden pohľad na nehostinne pôsobiace skaly Atlasu, ktoré pretínajú zelené pásy v korytách bývalých riek. Aj tam by mohla byť s Navarou celkom slušná zábava, ale to možno nabudúce.


GALÉRIA - 71 obrázkov

0 KOMENTÁROV

Napísať komentár môže len registrovaný užívateľ