Mitsubishi Expedition Čierna Hora: Resumé č.3

Ako keby niekto zobral čarovnú paličku a „trošku“ sa mu šmyklo. Zober si to tak. Čierna Hora má nejakých 600 000 obyvateľov, z toho polovica žije v hlavnom meste Podgorica. Ostatných sa podarilo celkom dobre ukryť, lebo sme občas aj celý deň skoro nikoho nestretli. Ale teraz je najvyšší čas sa zobudiť, a pokračovať v zápiskoch.

Piaty deň

Ako som sa asi cítil, keď som spal v ponožkách, spodkoch a teplákoch, tričku a mikine s kapucňou a čapicou zahrabaný do deky a spacáku. Áno, mal som si zobrať so sebou lepší spacák. Je to jediná odvrátená stránka októbrového spania vo výškach nad 1 400 mnm. Ale fantastická. Keď otvoríš stan na streche a pred tebou sa otvorí neskutočná scenéria kopcov s vychádzajúcim slnkom.

 

 

Ale opäť čas rozlepiť oči, vykonať nevyhnuté úkony, a vypadnúť z trápneho ticha. Nasledovalo totiž krátkodobé klesanie do civilizácie s návštevou maličkej kaviarne (espresso nemali, ale klasický „turek“ dobre padol). „Baj baj“, kopce čakajú.

Ale najprv treba vyhrať súboj s nákladným autom nakladajúcim drevo. Mimochodom, cestou sme išli okolo rozbiehajúcej sa stavby diaľnice. Pracovali na nej čínsky „súdruhovia“ a dosť od ruky im to išlo. Po vyriešení nedorozumenia so šoférom sme začali konečne stúpať akoby nikam.

Len zákruty, les, menej stromov, viac skál... a čerstvý vietor. Obedovali sme totiž pri malom kostolíku so zvonicou. Hlad je hlad, kašľať na vietor.

Po obede nás totiž čakala dlhá cesta v blízkosti albánskych hraníc. Zákruty a výhľady, „trápne“ (😊). Za volantom Pajera som si ale dokonale čistil hlavu.

Na off-road expedícii sa mi naozaj páči voľnosť, keď ideš okolo voľného priestranstva a tu zrazu miesto na prespanie. Treba už len šikovné ruky na nanosenie dreva a chlapský večer môže začať.

Šiesty deň

Akosi som mal v noci diskomfort. Zle som spal, ráno sa ťahalo. Neviem, či to bola únava, ale aj tak som sa tešil na ďalšie kúty Čiernej Hory. Dnes sme sa totiž mali civilizácie dotknúť trošku viac. Stále sme sa túlali blízko hraníc s Albánskom. V jednej dedine sme naďabili nielen na veľký kríž, ale aj na spokojného majitelia staršieho Pajera. Aj si nás vyfotil a zaželal nám šťastnú cestu.

Takmer diaľnicou – aj jeden pruh novučičkého asfaltu nám stačí – sme sa svižnejším tempom presunuli do Podgorice. Občas trošku vidieť, že domorodci sú zľahka zberatelia automobilových starožitností (žeby lego? 😊).

V Podgorici dotankovanie, káva, čisté WC a kilometre utešene narastajú. Inak, chúďa Pajero. Toľko zaprášeného „luxusu“ na štyroch kolesách. Len počasie sa nám pokazilo. Začalo pršať, tak trošku prachu z laku predsalen išlo dole. Cez Skadarské jazero sme zamierili do národného parku Lovċen. Ak máš rád serpentíny, veľa serpentín, a budeš mať cestu okolo, skús to. Vracákov hromada, však prevýšenie 1 500 m treba nejako nahnať. Na vrchu nás čakala ešte jedna „šoková terapia“ – Mauzóleom Njegoša (je tam pochovaný najdôležitejší Čiernohorec). Od parkoviska do neho vedie nejakých 460 schodov, až mi pľúca vypadli.

K samotnému mauzóleu je vstup voľný, dovnútra sa ale platí 3 €.

Za mňa top špičkový výhľad všetkými smermi. Vraj, keď je pekné počasie, je vidieť územie celej Čiernej Hory.

Cestou ďalej sme už len klesali, taktiež nekonečnými úzkymi serpentínami do historického mesta Kotor. Mesto žilo aj jemne mimo sezónu. Prišli sme doňho výrazne podvečer, výrazne hladní a výrazne, ako to povedať, neosprchovaní (😊). Nevadí, tradičné lignje na zaru padli do žalúdku preparádne.

Siedmy deň

Hotovo. Konec. Fine, Ende, End ... dosť bolo zábavy za volantom a neskutočne nádherných výhľadov a dotykov s čistou prírodou. Nastal čas ísť domov, smerom cez Chorvátsko, Slovinsko a Rakúsko.

Už len 12 hodín za volantom a... vitaj doma na Slovensku.


GALÉRIA - 96 obrázkov

0 KOMENTÁROV

Napísať komentár môže len registrovaný užívateľ