Mitsubishi Expedition Čierna Hora: Resumé č.2

Úvod expedície sa síce začal v Bosne a Hercegovine (hlavne sme si pozreli Mostar), ale maličká Čierna Hora začala odhaľovať svoju malebnú horskú tvár. Moje zápisky pokračujú...

Tretí deň

Spánok pri rieke je taktiež zážitok – celú noc počuť šumenie tečúcej vody. Pre niekoho romantika, pre niekoho otravný monotónny hluk. Tak či onak, noc bola krátka. Ráno klasický budíček o 07:30, rýchla hygiena, raňajky, zloženie stanu.

Tretí deň sme vyštartovali konečne smer Čierna Hora a národný park Durmitor. Najprv sme však museli prejsť cez hraničný priechod, našťastie sa pán v búdke uskromnil len s kontrolou pasov. Už chápem, prečo je Čierna Hora expedične zaujímavá. Malebná príroda a najmä možnosť jazdiť takmer kdekoľvek (oficiálne je vstup do národných parkov povolený, alebo je za poplatok). Durmitor je predovšetkým o prírodných scenériách a náhorných plošinách. Neraz bolo toho toľko, že som ani fotiť nestíhal. Len som doslova a do písmena „čumel“, že tak krásny kút sveta ešte existuje.

             

A (opäť) aj fantasticky príjemní ľudia. Počas jedného „foto pointu“ sme zastavili neďaleko osamoteného domčeka. Znie to neuveriteľne, ale domáca pani a pán nás pozvali na kávičku a aj skromne pohostili. Stále sa usmievali. Normálne som mal neskutočnú radosť z tejto maličkosti.

Cesta sa ďalej kľukatila, na krátkom úseku asfaltová, inak kameňová. Zväčša sme jazdili so zaradenou redukciou. Ale žiadny extrémny terén, len občasný prudší výjazd.

 

              

Ďalšou zastávkou bolo maličké a zastrčené jazero Zminje jazero so „zelenou“ vodou. Ozaj malý oddych.

Aj ďalšie „jazero“ bolo oddychové. Volá sa Sušičko jazero. A ako napovedá názov, bolo vysušené.

Po krátkych nákupoch potravín sme sa utáborili v lese za mestom Žabljak.

Štvrtý deň

Aj táto noc bola chladná (spali sme vo výške cca 1 400 mnm). Ale aj to je čaro expedície, podobne ako prírodné wc (😊). Na jazdu necestami som si už zvykol. Pajero ju zvláda naozaj s prehľadom. Priemerná spotreba za celý čas sa ustálila na cca 13,5 l/100 km. Po chvíli sme ale vybehli na normálnu štátnu asfaltku a smerovali nad známy most nad riekou Tara. Týči sa nad ňou vo výške 130 m.

Tak som skúsil trošku adrenalínu – zip line, čiže akýsi zjazd na lane sediac v jednomiestnom „vreci“. Parádny výhľad to bol. Podobne ako cena 20 €. Upokojil som sa až obedom pri Biogradskom (trošku vyschnutom) jazere v národnom parku Biogradska gora (vstup autom 20 € + 3 € za osobu).

Netušil som ale, čo nás všetkých čaká. Neuveriteľný výjazd s neskutočnými vracákmi, kde som musel neraz cúvať aby som sa zmestil. Už dávno som sa toľko s volantom nenatočil (Pajero je správny off-road, takže aj na zatočenie treba poriadne krútiť volantom, odvďačí sa aj slušným natočením kolies).

Opäť sme zažili viac ako príjemné prekvapenie. Pri stúpaní sme narazili na kolibu Damjanoviča (etno selo) s možnosťou prespatia pre turistov v akoby psích búdach. Ale čistých, s posteľnými obliečkami. Vonku sprcha, krb, pri vode saponáty na očistu seba alebo riadu. Nádherný pokoj a opäť úžasní ľudia s úsmevom a zmyslom pre „všetko je možné“.

Výjazd pokračoval ďalej, občas aj s horšími miestami, kde Pajero muselo vytiahnuť svaly a precíznu elektroniku. Aj s jedným kolesom trištvrte metra nad zemou som sa cítil bezpečne. Len jemné cvakanie na pozadí a pomaly sa hýbalo dopredu.

Pomalým tempom sme vystúpili až do nadmorskej výšky 2 100 mnm. Takmer sme sa dotkli mrakov. Nikde nič, ani stromy, len ticho a banda vysmiatych šialencov na off-road-och. Myslím si, že fotky hovoria viac ako moje slová.

Nakoniec, vzhľadom na časový sklz, sme sa niekde utáborili. Keď šéf Radek povedal tu, tak sme autá zaparkovali a urobili si oheň. Tento deň by som nazval dňom s veľkým „D“. Zážitkov a jazdných pôžitkov veru nadostač. Totálne uspokojenie a úsmev od ucha k uchu.


GALÉRIA - 124 obrázkov

0 KOMENTÁROV

Napísať komentár môže len registrovaný užívateľ