Mitsubishi Expedition Čierna Hora: Resumé č.1...

Off-road-ové expedície, o nich som doteraz len počul a potajme sníval. Byť v kempe alebo hoteli, aj tak sa to dá. Alebo si krajinu trošku pojazdiť. Ale ísť necestami, kde nie je nikto a sem-tam aj nič, len ticho a krásna príroda, to už vyššia forma spoznávania krajiny. Navyše, spí sa v autách, jedia sa vlastné zásoby a WC sa hľadá niekde v prírode (o sprche sa len sníva). Takže naložiť Mitsubishi Pajero a vyraziť na prvé moje veľké spoznávanie off-road expedičného sveta.

Prvý deň

Z Bratislavy sme vyštartovali v sobotu cca okolo 11:30. Cez Maďarsko a Chorvátsko až do Bosny a Hercegoviny. Cesta bola v podstate bez problémov, len v BaH bola takmer v každej dedine policajná hliadka alebo meranie rýchlosti radarom. Dosť nepríjemný stav. Išli sme po normálnych cestách, takže sme sem-tam mali chuť trošku viac tlačiť na plynový pedál, no radšej sme to neriskovali. Ale rýchlosť okolo 70 km/h nám tiež veľmi nevyhovovala. Ja som sa však za volantom veľmi nenudil. Pajero si parádne ťahalo. Keď sme prišli na miesto určenia, niekde za mestom Visoko, palubný počítač mi ukázal priemernú spotrebu 12,5 l/100 km. Vzhľadom na drsné pneumatiky (MT, našťastie ich vo vyšších rýchlostiach až tak nepočuť), zdvihnutý podvozok, stan na streche a „brnenie“ pod autom, išlo o spotrebu primeranú stavu a povahe vozidla (😊).

Druhý deň

Budíček o 07:30. Noc bola extrémne studená. Spať na streche auta je tiež zážitok. Musím však povedať, že vcelku príjemný. V stane je matrac aj vankúše, dokonca aj odkladacie sieťky a stropné svetlo na baterky AAA. Zloženie si vyžaduje dvoch. Jeden točí kľukou, druhý dáva pozor, aby na stranách nič netrčalo. Rýchle raňajky u druhej posádky v Mitsubishi L200 a hor sa na prvú exkurziu do podzemia. Spali sme totiž neďaleko bosnianskych pyramíd (vraj ich je päť a sú celé zarastené lesom). Neďaleko nich sa našiel vchod do jaskyne, no časom sa zistilo, že ide o sieť chodieb, ktoré by mali viesť až pod pyramídy (teoreticky). Pôsobivé, podobne ako ich liečiteľské „vlastnosti“ – od zdraviu prospešných vibrácií až po „živú“ vodu. Opäť som sa niečo dozvedel. Obed klasika v L200 – v Pajere som vozil náradie, vodu, stôl a stoličky, chalani z L200 urobili pojazdnú kuchyňu.

Po ľahkom obede – rožky sú jasne „diétna“ a chutná strava – už ale za volant a smer niekam ďalej. Na Bosne a Hercegovine je pôsobivý, ba až fascinujúci, jeden fakt – aj napriek viditeľnej chudobe boli ľudia na nás prívetiví a najmä nikto od nás nič nechcel. Len sa na nás usmievali a vrúcne nás vítali. Paráda. Ďalšou zastávkou bol Mostar, mesto s veľkou aurou. Úprimne? Pozrieť sa oplatí, ale zázraky nečakaj. „Pánko“ na parkovisku nás úplne s prehľadom „skasíroval“. Za každé auto si vypýtal 10 eur, nech sa „pototo“. Vraj sú ceny v celom meste rovnaké. Smutné na tom je, že celý Mostar sú de facto len dva brehy na rieke Neretva, jeden historický most a pár uličiek s kaviarňami, reštauráciami a akýmsi „trhoviskom“. Pekné, no človek by čakal viac. Aspoň že pivo a čevapčiči boli chutné a záchody čisté (😊).

 

Po Mostare sme sa presunuli už len na miesto prespatia. „Kúsok“ za mestom sú nádherné kopce a najmä krajina nikoho. Len ticho, malebná príroda a my. Úžasné, úžasná krajina.

Tretí deň

Opäť ranný rituál. Stan sa rozoberá ľahko, skladá sa vo dvojici. Dôležitým faktom však bolo, že sme noc prežili (😊). Viac oblečenia, deka a spacák urobili svoje. Jedinou „hygienou“ je vyčistenie zubov, umytie tváre a pokračuje sa ďalej. Pomaly som za volantom rozmŕzal. Presúvali sme sa po „zárezoch“ v kopcoch. Cesta bola kamenistá, prašná a hlavne oproti nikto. Až sme sa rozosmiali, keď išiel oproti kamión s návesom po drevo. Opäť som si povedal, že veľká vďaka za takéto krajiny. Nikde nikto, len my a cesta. A sem tam vysunutý most, ale provizórne urobený vojenský, ktorý nahradil pôvodný cestný. Nuž, vojna v krajine zanechala veľké následky. Neraz sme popri ceste videli červené značky upozorňujúce na mínové pole.

Sem tam sa ukázal aj kúsok asfaltovej cesty, ale žiadna civilizácia. Ani signál žiadneho operátora – radosť žiť (😊). Obed sme si dali na vrchu jedného kopca s romantickým výhľadom na ďalší. Neďaleko len ovce a strážne psy.

Apropó obed. „Vesmírna“ strava s nekonečnou zárukou v praktickom balení sa ukázala ako nielen praktická, ale vcelku chutná a sýta. Prekvapivé. Myslel som si, že pôjde o väčší... radšej nebudem menovať.

Cesta sa našťastie počas tretieho dňa veľmi nemenila, len sme občas stúpali, občas klesali. A stihli si pozrieť červené skaly, kde sa natáčal legendárny Winnetou.

Približovali sme sa pomaly, ale isto, k hraniciam s Čiernou Horou, kde sme sa pri rieke opäť utáborili.

P.S.

Vždy som seba považoval skôr za „dolňáka“. Radšej som auto tlačil smerom dole a naháňal ho po okruhu. Tlačil z neho viac výkonu a podobne. Za volantom Pajera som si ale uvedomil, že byť „hore“ má svoje neskutočné čaro. Užil som si každý prejdený meter. Ani sa nečudujem, že ho Mitsubushi tak dlho vyrába (takmer bez zmeny). Interiér nemá veľa odkladacích priestorov, ale auto je inak maximálne funkčné. Parádne sa v ňom sedí, dobre vidím na dopredu aj na bok. Motor je „traktor“, ale ťahá. Prevodovka je len päťstupňová (!), ale viac ani netreba. Počas klesaní alebo pri rýchlejších prejazdoch som skúšal manuálne radenie. Funguje! A je aj rýchle. Buď starnem alebo sa mi menia priority, ale Pajero ma dostalo. Je staré, ale takmer dokonale funkčné a na podobný typ zážitkovej kultúry ako stavané. Asi ho chcem

P.S.2

Verím, že kvalita signálu bude lepšia aby som mohol častejšie informovať. Teraz sedím v aute pri hoteli v meste Žabljak a kradnem im wi-fi (😊). Źiaľ, podľa kvality signálu vyzerajú aj niektoré fotky. Musel som ich trošku viac zmenšiť...


GALÉRIA - 113 obrázkov

0 KOMENTÁROV

Napísať komentár môže len registrovaný užívateľ