Mini Cooper S R53: Malá nenávisť 

Toto mini sa narodilo ešte v časoch, keď všetci svorne tvrdili, že mini je "príliš malé”. A mali pravdu. O terajších MINI (najmä o verziách Clubman, Countryman) zasa všetci tvrdia, že sú “príliš veľké”. A majú pravdu.

Je to zaujímavé. Totiž, nikdy vám auto nepríde tak malé ako vtedy, keď doň chcete narvať 4 ľudí s dvomi leteckými kuframi, jedným menším batohom, jedným väčším batohom, zopár taškami… a psom. Takže nálož, ktorou by sa zaplnilo ktorékoľvek kompaktné kombi. Do polovice. V druhej by ste mohli odviezť ešte raz to isté, ďalšieho človeka naviac, kočík a aj tak by zostalo miesto. Pri MINI je táto situácia jemne odlišná, ono totiž bude zaplnené úplne celé, ale že úplne. Jediný, kto nebude mať nič na nohách, ale bude mu podobne nepohodlne, bude vodič. Verte mi, zažil som to. Štyrikrát. A to som si povedal, že môžem mať malé auto, lebo nevozím takmer nič a dvaja s priateľkou a psom sa zmestíme aj na dovču do Chorvátska, ak by bolo treba. Mám ho od polovice augusta a odvtedy som na ňom najazdil okolo 5 000 kilometrov. Jedna z dlhších ciest bola na dovolenku v plnom obsadení, takže ak si to vezmem, tak približne tretina ciest bola v plnom naložení. Presne tak som si to nepredstavoval.

Vtedy sa človek ľahko zvrhne k myšlienke, že si mal kúpiť nejakú "Oktáfku f kombajnu a dechtu na hlínách" (Octavia kombi TDI s hliníkovými diskami, ak by vám náhodou predchádzajúce exaktné pomenovanie nestačilo). To by totiž žralo tak polovicu paliva. (Aspoň to tvrdia všetci majitelia rotačných TDI - “spotreba pod štyri litre, keď tomu šlapem”, samozrejme) MINI papá 8,5. V zásade mi tak vyšli doteraz všetky tankovania. Pretváranie kvapaliny známej ako benzín na úsmev sa mu totiž darí výborne a aj keď idem väčšinou na spotrebu, tak si to vždy vykompenzujem. Smiles per mile, ako tomu hovoria anglicky hovoriaci kolegovia je pri MINI úžasná. Ak teda nepotrebujete prevážať nič, alebo maximálne tak jeden malý batôžtek, tak sa MINI dostane naspäť do svojej komfortnej zóny. A zoberie vás so sebou.

Prejavia sa jeho sofistikované riešenia. Moja edícia je Checkmate, ktorá obsahuje všetko okrem panoramatickej strechy a audia Harman Kardon (čo ma vzhľadom na praskajúce reproduktory vzadu celkom mrzí). Taktiež napríklad takzvaný chrono packet, takže mám rýchlosť pred sebou a v strede štyri meriace zariadenia, z ktorých má vodič automaticky pocit, že je to “big thing”. Teplota kvapaliny, ako inak, palivomer, ten je tiež bežný, ale teplota a dokonca aj tlak oleja sa už nenachádzajú len tak v čomkoľvek. Len ma trochu hnevá nepomer medzi ručičkami. Maximálny tlak je 5 barov, ale vy máte štyri paličky, takže vlastne reálny tlak neviete (nie, že by ste potrebovali vedieť, či je tlak 3,43 alebo 2,84 baru, ale je to zvláštne a každého, kto má v sebe aspoň trošku obsedantno-kompulzívnej poruchy pri pohľade znervóznie). Ďalšou podstatnou vecou, ktorú ale stále nedokážem na isto potvrdiť, je LSD (diferenciál s obmedzenou svornosťou). Pri výmene pneu som to zabudol vyskúšať a aby som bol schopný pri šoférovaní povedať, či ho má, alebo nemá... Priznávam, na to ešte niesom dosť vyjadzený na rôznych typoch áut. Ale verím, že ho má, tak skúste veriť so mnou. No, a v neposlednom rade obsahuje pre mňa extrémne dôležité prvky ako napríklad automatická klimatzácia a tempomat, lebo sa rád nechám rozmaznávať. 

Usadám do polokoženého vyhrievaného sedadla, zatváram bezrámové dvere, štartujem, ozýva sa celkom slušné a príjemné brumlanie trocha prehnane trčiacich, aftermarketových koncoviek. Prešliapnem plynový pedál, ozve sa rev šelmy a plač mechanického kompresoru (Eaton M45), ktorý pripomína zavýjanie skupiny vĺčat. Stláčam relatívne tuhú spojku, radím prevodový stupeň na úžasne presnej a tuhej kulise, otáčam volantom a rozbieham sa. Uvedomujem si, že každý jeden prvok je tuhší ako v novších autách, všetko kladie prirodzený mechanický odpor. Všetky prvky dokopy dávajú zabudnúť, že sedíte v milom autíčku, vhodnom primárne pre priateľku, ktorú máte radi (ak ju radi nemáte, kúpite jej totiž Peugeot 106 1,1 a rozlúčite sa s ňou keď vyráža na cestu. A radšej tak, ako by ste sa lúčili navždy). Toto sa tvári ako seriózne pôsobiace auto, a aj ním je. Motor má objem 1.6l a je prepĺňaný vyššie spomínaným kompresorom. Výkon je na dnešnú dobu relatívne bežných 125 kW, ale v roku 2006 to bolo na takto malé auto celkom dosť. 

Pri jazde sa správa presne podľa mojich predstáv, je síce dosť tuhé a spoľahlivo funguje ako konvertor z nekončiacich dier na cestách na rovnako nekončiace búchanie, škrípanie a podobné uchu lahodiace zvuky. Palubná doska je totiž celá z tuhého plastu a keďže už auto dostalo zabrať našimi krásnymi cestami, tak celkom rado vŕzga. Nevadí. Teda, vadí, ale čo s tým, že? 

Aké sú teda tie moje predstavy o správne fungujúcom automobile, ktoré MINI spĺňa? Je stále relatívne mäkké a nakláňajúce sa v zákrutách, aby dávalo veľmi dobre vedieť o tom, že pomaly stráca grip, alebo naopak ho má priveľa a aby mi naznačilo, že sa málo snažím. Predná náprava je celkom tradičná - McPherson, ale vzadu je sofistikovaná viacprvková náprava, ktorá zabezpečuje výborný a vypočítateľný grip zadnej nápravy s tendenciou k lift-off oversteer-u, ktorý je zábavný, keď s ním viete, alebo trošku naháňajúci strach, keď si neveríte. Uhádli ste, u mňa je to druhý prípad. Zatiaľ som sa poň dostal len pár krát a vždy to bol len maličký únik zadnej nápravy - povedal by som, že len o pár centimetrov - ale bol to pre mňa nový pocit oproti autám, ktoré som doteraz šoféroval. Tie boli buď bežné automobily s pohonom predných kolies, prípadne zadných, u ktorých to máte pod kontrolou. Respektíve, nie vždy pod kontrolou, ale vždy pod pravou nohou. Takže sa to buď nestávalo, alebo sa to stalo dobrovoľne. Lift-off oversteer sa niekedy stane aj nedobrovoľne pri veľkej rýchlosti na vjazde do zákruty a náhlom pustení plynu.

Pár pretáčavých šmykov sme si zažili aj pri mojej inak extrémne pomalej jazde na mojom prvom Československom autoslalome. Bol som asi tak pomalý, ako veľmi som sa na jazdu tešil. Takže veľmi. Na výsledky som sa pozrel radšej s výrazným odstupom a zostal som zahanbený okrem iného aj inou, šikovnou, majiteľkou MINI, ktorá mi nadelila slušnú porciu sekúnd. Nevadí, treba tréning. A na tréning je moje MINI ideálne. A že trénovať musím, lebo si asi viete predstaviť, ako sa cíti porazené mužské ego. 

Pre mňa je moje auto malou nenávisťou a veľkou láskou. Náš Love/Hate relationship záleží od použitia. Ako štvormieste auto ho nemám rád, ako dvojmiestne ho milujem. Keď od neho musím odísť, vždy sa za ním aspoň tri krát otočím. A každý z týchto pohľadov ma poteší. 

Je totiž fakt krásne, ak ste si to ešte náhodou nevšimli.

Za fotky ďakujem sebe (jasné, ty sebestredný papľuh), Martinovi Markovi a Mariánovi Bartošovi. A na požiadanie môžem pridať aj video zo slalomu, ale za to sa zatiaľ hanbím, takže budem potrebovať najprv podporu od vás. Lebo keď už sa mám hanbiť, tak aby to malo aspoň publikum. A ako ste si povšimli, tak reč o kovárovej kobyle jednoducho funguje. Tieto fotky sú totiž takmer všetky, čo mám. A áno, mohol by som ho ísť odfotiť teraz, ale videli ste, ako je vonku škaredo? A najmä je na zimných 16" kolesách, ktoré sú jednoznačne menej sexy. 


GALÉRIA - 30 obrázkov

0 KOMENTÁROV

Napísať komentár môže len registrovaný užívateľ