Dodge Viper: Útok hrubou silou

Možno som to s tým potenciálom trochu prehnal, ale verte, že vtedajšia C4 nebol žiadny zázrak. Pritom športové autá na začiatku deväťdesiatych rokov vedeli už iné triky. Nie však Viper. Jeho vzorom bola Cobra, klasická Shelbyho 427 Cobra (tých 427 je objem motora V8 v kubických palcoch, teda 7,0 litra). Brutálne silná a maximálne sparťanská. V tomto smere jej Viper doslova z oka vypadol. Pretože tak to chcel vtedy dosť vysoko postavený manažér koncernu Chrysler Bob Lutz.

V roku 1989 v Detroite spôsobil koncept, ktorý navrhol Tom Gale, doslova senzáciu. A takmer všetko na ňom bolo skutočné: priestorový rám, laminátová karoséria, osemlitrový desaťvalec a megaširoké pneumatiky. Akurát mu akýsi barbar dal meno Copperhead. Prvé objednávky prišli ešte pred ukončením salónu, takže bolo rozhodnuté.

Surovec

Ešte v tom roku začali jazdiť prvé prototypy a mulice, Lamborghini dostalo za úlohu urobiť niečo s motorom. Talianski majstri brutality vtedy patrili práve Chrysleru a navrhli dve zásadné zmeny: hliníkový blok namiesto liatinového a štvorventilovú hlavu. To prvé prešlo, to druhé nie. Keď zoberiem do úvahy, že desaťvalec odvodený od osemvalca Chrysler LA pôvodne určeného pre pick-upy, tak jeho parametre neboli vôbec zlé.

V úplne prvej podobe dosahoval výkon 298 kW (400 k) a krútiaci moment 630 Nm. Auto pritom vážilo necelých 1 500 kg, pretože nemalo klimatizáciu, CD prehrávač, bočné okná, strechu,... Veru tak, ešte pred 25 rokmi sa v segmente športových áut luxus veľmi nenosil. Zato boli žiadané špičkové šoférske schopnosti. Viper totiž nemal žiadnu elektroniku, ani len ABS. Celý kumšt udržať ho na ceste bol pod pravou nohou vodiča a dobové testy hovoria, že si žiadal naozaj veľmi citlivý prístup. Navyše brzdy boli čajové...

Za absolútne najúžasnejšie považujem, ako dizajn prvého Viperu vyjadroval jeho podstatu. Nebolo na ňom nič prefíkané ani elegantné, pri odjazde s dymiacimi pneumatikami mi pripomína hovädzí steak hodený na rozpálenú panvicu. Mäso, to je to správne pomenovanie. Rýchlo otočiť a hneď servírovať. Rare, ako sa sluší a patrí pre pravého chlapa.

Vždy, keď sa zahľadím na ten model vo vitríne, napriek jeho jednoduchosti žasnem nad detailmi. Do strán vyvedené výfuky a trojlúčové disky kolies BBS. A vidím aj ten hnusný sivý kokpit s prebytkom ciferníkov a nechutnými hranatými výduchmi klimatizácie, zo stredového tunela trčí radiaca páka šesťstupňovej manuálnej prevodovky a volant vyzerá ako z lacná atrapa z Forstingera. Láska až za hrob, lebo ten, kto miluje, dokáže aj nenávidieť.

Finálna verzia sa verejnosti predstavila ako uvádzacie a bezpečnostné vozidlo počas Indy 500 v roku 1991. Pôvodne tam Dodge chcel postaviť Stealth (teda Mitsubishi 3000GT), ale za odutých odborárov z UAW mu to nestálo. Narýchlo „zbastlený“ prototyp odšoféroval Carroll Shelby osobne (v tom čase pracoval pre Chrysler) a v roku 1992 sa Viper začal konečne predávať.

Dostal aj strechu

Do Vipera som sa definitívne zamiloval v roku 1998, keď Viper Team ORECA ponižoval akúkoľvek konkurenciu v kategórii GT2. Toto auto už stálo na základe kupé GTS z roku 1996, ktoré sa zvykne označovať aj za druhú generáciu Viperu.

Šasi bolo totiž na 90 percent prepracované a ešte výrazne odľahčené, takže kupé s klimatizáciou, CD prehrávačom, elektrickým sťahovaním okien, strechou a ešte aj s prednými airbagmi bolo ľahšie než pôvodný roadster. Navyše motor zosilnel na 336 kW (450 k) a 662 Nm. A nech bola strecha s dvoma kupolami maximálne sexy, príťažlivosť bočných výfukov nedokázala prekonať. Od roku 1996 už rúry smerovali dozadu, aj na roadsteri.

Viper sa vtedy oficiálne dostal aj do Európy, avšak pod značkou Chrysler. Toto azda nikdy nepochopím. Predstavte si Buick Corvette... Velebnosti...

Vrcholom prvej dvojgenerácie bolo ACR – American Club Racer od roku 1999. V motore sa našlo ešte pár kW a Nm, v interiéri pár zbytočných kg, k tomu pritvrdený podvozok s nastaviteľnými pretekovými tlmičmi a hurá na okruhy. A v roku 2001 konečne dostal ABS. Popri ňom však vznikol aj homologzačný GTS-R.

Odvar?

Z nástupu druhej generácie v roku 2003, kedy už Chrysler patril Daimleru a vzniklo oddelenie Street Racing Technology (SRT), som mal dosť vlažný pocit. Výfuky sa síce vrátili na boky, ale už to nebolo také priamočiare vyjadrenie brutálnej sily. Pritom motor V10 bol o 3 decilitre väčší (8,3 l) a teda citeľne silnejší (370 kW/500 k, 712 Nm). Roadster už mal klasickú plátennú strechu a celkovo bol tento Viper akýsi poľudštený. A to mu zobralo časť charakteru.

Kupé prišlo až v roku 2006. V roku 2008 sa potom pridal ešte väčší a silnejší motor – 8,4 litra vyladený spolu s McLarenom a Ricardom na 450 kW (600 k) a 759 Nm. Opäť nechýbala ostrá verzia ACR a Dodge poslal toto auto aj na Severnú slučku, aby tam zajazdil jeden z najlepších časov svojej éry.

V roku 2009 Chrysler takmer neprežil a po vstupe Fiatu sa začalo veľké upratovanie. Jeho súčasťou bol aj Viper, no už v roku 2010, sotva zliezli posledné kusy z linky, avizovalo vedenie koncernu novú generáciu o nejaké dva roky. A vraj aj s účasťou európskych inžinierov, takže sa všetci začali jašiť, že Viper dostane motor Ferrari.

V športe si to Viper namieril do bujnejúcej kategórie GT3, dieru do sveta však rozhodne neurobil.

Znovuzrodenie

Tretí Viper debutoval v New Yorku v roku 2012 už len ako kupé s extrémne dlhou kapotou. Výrazne disproporčný dizajn z neho robí azda najškaredšiu generáciu. Koncern Chrysler už s talianskym vedením si vymyslel, že Viper bude akoby samostatná jednotka pod hlavičkou SRT. Vydržalo to do roku 2014.

Viper zostal verný desaťvalcovému atmosférickému motoru, dostal však podstatne luxusnejší interiér s digitálnymi prístrojmi a ozvučením Harman Kardon alebo Alpine a inými hračičkami. Agregát s objemom 8,4 litra už krotila elektronika, takže 477 kW (640 k) a 813 Nm už zvládli aj menej zruční šoféri. Tých však okrem výkonových parametrov určite hriali pri srdci aj dielce karosérie z uhlíkových vlákien, ktorými si Viper udržal prijateľnú hmotnosť okolo 1,5 tony.

Zákazníci sa o nový Viper netrhali (na niekoľko týždňov bola dokonca odstavená výroba) a tak už v roku 2015 prišlo oznámenie o konci na jar 2017. To spolu s viacerými špeciálnymi edíciami a tiež zníženou základnou cenou naštartovalo príliv peňazí. Koniec však bol neodvratný pre novú bezpečnostnú legislatívu.

Tretia generácia skúsila aj návrat do športu, no aj tu to bolo relatívne na zaplakanie. V Le Mans 2013 dosiahli Vipery pripravené v spolupráci s Riley Technologies pre kategóriu LM GTE biedne, americký šampionát vyhrali vďaka pár zvýhodneniam v roku 2014 a potom hanebne z okruhov zdrhli. Teda aspoň továreň, súkromníci to s verziou GT3 ešte potiahli ďalej.

Hoci Viper na teraz končí, táto ikonická značka ešte nemusí byť mŕtva. Vedenie koncernu FiatChrysler totiž naznačilo, že tu je ešte potenciál na oživenie, musí však využiť existujúce koncernové možnosti. Či by to bolo Maserati alebo Alfa Romeo, určite by to už nebolo ono...

Bonbónik z TV

Azda žiadne iné auto sa nemôže pochváliť vlastným televíznym seriálom. Viper (u nás Zmija, čo je v podstate preklad anglického názvu) sa odohrával vo vymyslenom meste Metro City, ktoré trápi vysoká kriminalita. Proti nej vznikla špeciálna jednotka so superautom Defender, ktoré vznikalo transformáciou z bežného Vipera (v poslednej sérii kupé).

Zvláštnosťou seriálu bolo, že aj to prototypové auto dodal Chrysler, obvykle takého úlety vznikajú v špecializovaných dielňach. V seriáli malo pohon všetkých kolies, nepriestrelnú karosériu, nejakú tú výzbroj a v poslednej sérii aj režim vznášadla.

Viper nepatril k trhákom, po prvej sérii v roku 1994 ho NBC nepredĺžilo. Ďalšie tri série sa vysielali v rokoch 1996 – 1999 ako syndikované v rôznych menších televíziách, výrobu prevzalo štúdio Paramount.

Potrebuje táto šialenosť komentár?Potrebuje táto šialenosť komentár?


GALÉRIA - 157 obrázkov

0 KOMENTÁROV

Napísať komentár môže len registrovaný užívateľ