Ausfahrt #4: O Miletičke, zelenine a cestách

Priznám sa. Rád chodievam obedovať na Miletičku. Pre nebratislavčanov - to je také trhovisko relatívne v centre mesta, ktorého podniky majú svoju vlastnú, špecifickú klientelu. Prakticky to znamená, že okrem braneckého merchandisingu, náhrobných vencov od výmyslu sveta a celej selekcie čínskeho oblečenia a ovocia či zeleniny z celého Slovenska tu návštevník nájde aj pár reštaurácií (čítaj pajzlov), kde denné menu nestojí viac ako tri päťdesiat.

Samozrejme, nesie to so sebou aj isté špecifiká. Normálny človek sa do takých podnikov zdráha vôbec vstúpiť. Substrát, ktorý tu nájdeme, totiž na prvý pohľad vyzerá, akoby vám chcel predovšetkým vyškriabať oči a potom vás okradnúť. Zdanie ale klame, po pár small-talkoch človek rýchlo zistí, že sú to všetko priateľskí ľudia, ktorí ale nevedia fungovať pod dve promile.

Prečo to hovorím? No, výlet na Miletičku je istá sonda do ľudskej psychiky, a najmä tvrdohlavosti. Nemôžeš jednoducho čakať, že vstúpiš a dostaneš vôbec nejaký servis. Chceš nefajčiarsku miestnosť? Postav si ju, alebo choď na terasu. Aj v zime, to je jedno. A konečne - každý štamgast má vlastné miesto. A nemôžete očakávať, že aj keď máte plné ruky pizze Cardinale a dvanástky Steina za smiešne malé prachy, tak vám niekto uhne. 

Možno vám stále uchádza pointa tohto textu na výsostne autíčkarskom webe, akým je Autofans. Ale skúste si spomenúť na tieto riadky vždy, keď prechádzate svojím obľúbeným úsekom zákrut. Vysvetlím.

V dávnej histórii, keď ešte našu krajinu križovali drevené dostavníky a prstom sa ukazovalo na čarodejnice, vznikali prvé cesty. Lenže nasmerovať cestu bol vždy trocha problém. Musí viesť cez neutrálne územie, a také nevedel poskytnúť kedysi takmer nikto. Vedel poskytnúť len hranicu medzi svojím, alebo cudzím pozemkom.

Domnievam sa, že napríklad aj to je dôvod, prečo môžem rezať tú peknú šikanu medzi Radošovcami a Oreským. Alebo by som podobný dôvod našiel aj za kopcami pri Dolnej Krupej či Plaveckom Podhradí. Každý kedysi chcel mať svoje políčko, na ňom svoje erteple a dzyňe, a kto z toho vyprofitoval najviac? Správne, my - autíčkari.

Spomeňte na diaľnice, aké sú nudné. Spomeňte na dlhé ruské cesty, na ktorých sa udejú tak štyri zákruty po 2000 kilometroch. Prvé menované sú rovné vďaka masovo vykupovaným pozemkom, druhé preto, že tam po pôde tak nejak nikto netúži. Lebo tam ani nikto nežije. Lebo nemá prečo… Bez urážky, Rusko.

Ľudská tvrdohlavosť skrátka stojí za tým, že my sa môžeme na našich cestách baviť, a za to by sme mali byť trocha vďačnejší. Aspoň keď vám nabudúce niekto nebude chcieť v krčme uhnúť, myslite na váš obľúbený apex. 

Vynahradí vám to.


  • Blog,Cesty,

GALÉRIA - 1 obrázkov

0 KOMENTÁROV

Napísať komentár môže len registrovaný užívateľ