Amphicar: Síce nevieš tak dobre plávať, ale aspoň si krajší

Obojživelný automobil nie je skutočne žiadnou novinkou. Nemáme sa veľmi čomu čudovať – mať automobil, ktorý prežije vo vode a aj na súši je praktické najmä vtedy, ak chcete okupovať nejakú krajinu alebo nezastaviteľne jazdiť po takom Novom Zélande. Čo je vlastne to isté.

K Novému Zélandu sa ešte vrátime, teraz nás zaujíma skôr tá okupácia. Kde bolo tam bolo, vieme čo sa dialo v štyridsiatych rokoch v nacistickom Nemecku a vieme aj, že táto situácia zapríčinila zostrojenie pôvodného Volkswagenu. „Chrobák“ tak bol modifikovaný do niekoľkých nielen civilných, ale aj vojenských verzií.

Spomeňme napríklad taký vojenský úžitkový Kübelwagen, ktorý sa neskôr dostal do produkcie ako zábavné autíčko najmä pre americký trh s názvom „Thing“ (čiže „Vec“), kde ho ako štýlové približovalo používali napríklad masy nič netušiacich vysokoškoláčok. High School Wehrmacht, haha.

Diali sa však aj iné veci. Typ 166 bol zasa nápad, ako vyťažiť z chudáka Chrobáka pohyb  vo vode – a vzduchom chladený motor vzadu je azda najflexibilnejšou motorizáciou, akou vtedy mohli vôbec disponovať. Stačilo už len napojiť skladaciu lodnú skrutku, upraviť prednú časť automobilu podľa základných pravidiel slečny hydrodynamiky a hurá na vodu!

No, nehurá. Všetci vieme ako to s nemeckou armádou nakoniec dopadlo. No technika po nich zostala zaujímavá. Práve tej si všimol Hans Trippel, ktorý svojho času na nacistických strojoch pracoval. Po odpykaní si trestu v roku 1949 sa znova vrhol do známych vôd. A to doslova, z vojenského Typu 166 Schwimmwagen vytvoril tohto milučkého plaza, nazval ho Amphicar a vyrábal ho v Lübecku a Berlíne.

Zatiaľ čo však chrobač poháňal plochý štvorvalec, tu našiel svoje miesto štvorvalec radový. Zmenila sa tiež koncepcia pohonu, Typ 166 mal náhon na všetky štyri kolesá (i keď len na prvý stupeň) a Amphicar len na zadok. To isté platilo vo vode, kde mal k dispozícii dokonca dve lodné skrutky. Kolesá Ampicaru boli zasadené v karosérii tak, aby len málo prečnievali ponad najnižší bod podvozku. Aj keď auto mohlo vyzerať terénne, v skutočnosti malo skôr štandardnú priechodnosť.

A dynamika? No, povedzme, že nejaká tu bola. Motor s objemom 1,15 litra a výkonom 32 kW (43 koní) dokázal vo vode rozpohybovať automobil na rýchlosť 7 uzlov, na zemi potom na vlažných 110 kilometrov za hodinu. Možno to nevyzerá ako najvyššia rýchlosť, nízke boky karosérie a absencia bezpečnostných pásov sa ma ale snaží presvedčiť o niečom inom.

Hovorí sa, že známy vtipkár – a mimo iného tiež 36. prezident USA – Lyndon B. Johnson rád napaľoval svoje návštevy v domovskom Texase tým, že spoza volantu Amphicaru kričal, že mu nefungujú brzdy – pričom mieril rovno do jazierka popri jeho vile.

I keď Amphicar vyzeral na papieri celkom prakticky –bol skôr tragický. Technika pod jeho kapotážou nebola práve najnovšia a šetrilo sa, kde to len išlo – no najmä na hmotnosti, čiže všetok luxus musel preč.

Netreba tiež zabudnúť, že sme v šesťdesiatych rokoch a protikorózna ochrana vyzerala asi tak, že po každom ponore muselo auto niekoľko hodín schnúť na viacerých bodoch, kvôli čomu bolo nutné dokonca aj vybrať zadné sedadlá.

A napokon, krásy tiež veľa nepobral. Obrovské previsy kráse do karát nenahrávajú, rovnako ako šesťdesiatkové plutvy v kinder-balení (tu asi taký Trabant celkom smelo odpisoval). S dĺžkou 4,3 metra a pocitovo vysokým podvozkom teda auto vyzerá ako veľmi smutná Simca 1301 bez strechy. Alebo prerastený golfový vozík.

Produkcia automobilu trvala od roku 1961 do roku 1965, modelový rok Amphicarusa však do technického preukazu zapísal až vtedy, keď bol automobil prihlásený (čo mohlo byť pokojne aj 1969). Amphicarusa totiž nedarilo naplniť predajné očakávania – z plánovaných 20 000 kusov ročne sa predalo len 3878 týchto obojživelníkov, než išiel tento nápad - spolu s automobilkou – definitívne ku dnu.


  • 770,Amphicar,

GALÉRIA - 49 obrázkov

0 KOMENTÁROV

Napísať komentár môže len registrovaný užívateľ